„Nechaj ho plakať,“ počujú niekedy zúfalí rodičia vo svojom okolí, ak má bábätko nepokojný spánok. Niekoľko desaťročí výskumu a praxe ale ukazujú, že metóda vyplakania bol najväčší omyl minulosti.
Poďme sa na túto metódu pozrieť bližšie. Popíšem vám šesť dôležitých dôvodov prečo môže byť nebezpečná a mala by sa prestať odporúčať.
Vznikla v čase keď sme nevedeli takmer nič o vývoji bábätiek a ich fyziológii spánku
Prvým veľkým propagátorom metódy nechať bábätko plakať bez odozvy až do zaspania bol v 19. storočí Emmet Holt. Radil rodičom nebozkávať svoje deti a nebyť s nimi v príliš blízkom kontakte. Vraj, aby sa naučili žiť v drsnom svete. Z jeho života môžete zistiť, že mal ťažké traumatizujúce detstvo a zrejme sám lásku nepoznal. Svoje metódy nemal podložené ničím okrem svojho presvedčenia.
V súčasnosti máme mnoho výskumov potvrdzujúcich, že fyzický kontakt, náruč, odpovedanie na plač bábätka pomáha bábätku rásť po fyziologickej i psychickej stránke. Naopak bábätká deprivované nedostatkom dotyku a pozornosti môžu trpieť pomalším vývojom, chronickými chorobami a psychickými problémami.
Veľmi obľúbeným spánkovým radcom sa v 20. storočí stal tiež Ferber. Jeho metóda doslova "zľudovela" pod názvom ferberizácia. Ferberizácia sa objavuje v mnohých amerických seriáloch a filmoch a je založená na postupnom opúšťaní plačúceho bábätka. Dodnes sa jeho rady vyskytujú vo väčšine príručiek o spánku bábätiek. O pár rokov neskôr Ferber vyhlásil, že sa v niečom mýlil:
- Ako uviedol, podľa najnovších poznatkov potrebujú bábätká menej spánku ako kedysi on predpokladal a odporúčal
- Určite by vraj už pridal mnoho iných rád
- Neodporúčal by už nechať bábätká plakať tak dlho osamote
- Zdôraznil, že metóda nie je vhodná pre každé bábätko ako si kedysi myslel
A zase sa pri ňom dostáváme k rovnakému záveru – aj jeho metóda vznikla na základe presvedčenia a bohužiaľ s nedostatkom informácií o vývoji spánku detí a ich rozmanitosti.
Metóda úplne popiera evolučné predpoklady pre prežitie ľudského mláďaťa
Ľudské mláďa je najnevyzretejšie mláďa zo skupiny cicavcov. Okrem toho je tiež vôbec najdlhšie závislé od starostlivosti rodičov. Bábätko sa nedokáže po narodení prichytiť rodičov a niesť sa na jeho chrbte alebo hrudi, aby bolo v bezpečí. Zároveň nedokáže dlhé hodiny prežiť bez kŕmenia v hniezde ako iní cicavce.
Potrebuje mať svojich opatrovateľov nablízku, aby sa mohol kŕmiť ako potrebuje a aby mohli reagovať na možné ohrozenia. Plač a volanie rodičov je prvé mesiace jeho najzásadnejšia forma komunikácie a signalizácie pocitu strachu, neistoty, nebezpečenstva, hladu, osamotenia, únavy...
Rodičia sa učia postupne rôznych plačom porozumieť a rôzne na nich reagovať. Metóda vyplakania neučí rodičov dôležitému neverbálnemu napojeniu zásadnému k ochrane bábätka, ale učí ich ignorovať a byť imúnnymi voči plaču bábätka.
V krajine, kde je vyplakanie považované stále za normálne a je najčastejšie odporúčané spoločne s metódou kontrolovaného plaču (USA) sa neprejavujú roky tejto praxe na lepšom spánku populácie, naopak:
Za posledných 10 rokov sa v USA podľa dát Centra prevencie a kontroly chorôb zvýšilo podávanie umelého melatonínu deťom o celých 530%! U dospelých sa používanie tohto doplnku na spánok za posledné tri roky zvýšilo o 150%. Lekári varujú pred nebezpečenstvom nadmerného podávania umelého melatonínu u detí, pretože nemáme dostatok informácií o dlhodobom vplyve tohto prípravku na vývoj dieťaťa.
USA navyše patria medzi krajiny s najvyššou úmrtnosťou bábätiek na SIDS. Práve nočný spánok bábätiek, v inej miestnosti ako spia rodičia, je považovaný za jedno z rizík SIDS. Pri odporúčaní metód vyplakania je často kladený dôraz na samostatný spánok bábätiek.
USA tiež patria dlhodobo ku krajinám s najvyšším výskytom depresií u detí a porúch správania. Vo väčšine amerických výskumov priemerne 20-30% rodičov považuje spánok svojho dieťaťa za problém. Krajiny, v ktorých sa nevyskytuje spánkový tréning alebo je bežná prax uspávania, rodičia menej často popisujú spánok detí ako problematický (India, Japonsko, Vietnam, Švédsko, Česká Republika…).
Veľký tlak na samostatný spánok bábätiek sa zatiaľ v histórii USA neukázal ako prevencia budúcich problémov detí a dospelých so spánkom, naopak. Veľký tlak na celonočný a samostatný spánok od prvých mesiacov života dieťaťa vedie k nadmernému užívaniu umělých prípravkov, ktoré sú pre deti ohrozujúce.
Táto metóda úplne ignoruje fyziológiu spánku bábätiek, ich rôznorodosť, individuálny kontext v rodinách a skutočné príčiny, ktoré sa môžu za nepokojným spánkom skrývať.
Spánok bábätiek sa neustále premieňa. Má naň vplyv mnoho faktorov od trajektórie ich psychomotorického vývoja až po povahu a situáciu v rodine a zdraví dieťaťa. Ani jedno zo spomínaného nie je menej dôležité. V niektorých rodinách môže za nepokojným spánkom bábätka byť zdravotný problém, v inej neprimerané očakávaniam, v ďalších disharmóniach biorytmu, alebo prípadne aj psychické problémy na strane rodičov, konflikty či stres. Ignorácia týchto súvislostí môže byť z dlhodobého hľadiska veľmi nebezpečná.
Ide o rýchle stresujúce "riešenie" bez preukázateľne dlhodobého efektu na spánok dieťaťa namiesto skutočnej podpory unavených rodičov a hľadanie príčin nepokojného spánku.
Už v niekoľkých výskumoch sa pri porovnávaní rôznych metód (vyplakaní, kontrolovaný plač a uspávaní bez spánkového tréningu) z dlhodobého hľadiska nepreukázalo, že by spánkový tréning vykazoval dlhodobo u detí lepší spánok alebo správanie detí.
Jedna austrálska štúdia medzi 328 rodičmi a ich 7 mesačnými bábätkami skúmala aký dlhodobý efekt bude mať kontrolovaný plač na spánok bábätiek. Po dvoch mesiacoch od spánkového tréningu viac ako polovica rodičov uviedla, že sa spánok opäť zhoršil.
Každé dieťa a rodina sú iné a v súčasnosti máme už mnoho možností a informácií o spánku bábätiek, ktorými môžeme pomôcť unaveným rodičom.
Zaujímavé je, že v mnohých rôznych výskumoch o spánku bábätiek sa okrem iného okrajovo dozviete napríklad to, že väčšina rodičov uviedla, že už len možnosť sa o spánku svojho dieťaťa s niekým porozprávať, im pomohla k riešeniu.
Za ďalší zásadný posun v ich spánku považovali rodičia aj informácie o fyziológii spánku detí a rôznorodých vývojových zmenách zasahujúcich do spánku. Dlhodobo prospešné je tiež spoločné zdieľanie rodičov bez strachu z odsúdenia alebo nevyžiadaných rád.
Mnohé už vieme o rôznych chronotypoch detí, pozitívnom účinku večerných rituálov, pravidelných masáží alebo rozdelení starostlivosti medzi oboch rodičov.
ZÁVEROM…
🧶 Nikdy neodsudzujem rozhodnutie rodičov, ktorí zo zúfalstva skúšajú metódu vyplakania. Veľkú vinu nesie spoločnosť (tlak na výkon, rýchle riešenia, prehliadanie únavy rodičov, zameranie na konzum namiesto podporu rodiny a medzigeneračných vzťahov) a odborníci, ktorí ju unaveným rodičom odporúčajú napriek tomu, že už vieme ako môže ublížiť nielen bábätkám ale aj samotným rodičom.
🧶Áno, každý sme iní a inak nás ovplyvňujú situácie v detstve. Niekto zvládne vyplakanie bez vedomej spomienky pre iného môže úplne zmeniť jeho vzťah k spánku aj v dospelosti (veľa rodičov mi rozpráva o svojom strachu z noci, ktorý sa s nimi vezie až do dospelosti).
🧶 Stratený pocit bezpečia sa dá znovu vybudovať starostlivosťou, láskou a blízkosťou.
🧶 V súčasnosti už máme dosť informácií na to aby sme sa posunuli ďalej a túto metódu úplne vyškrtli z rodičovskej praxe, odbornej debaty i odporúčania.