Blog

„Mamička, moje očká už chcú spinkať,“ povedala Adélka, ľahla si a zaspala. "Mamička, už chcem spať," hovorí často aj moja mladšia dcérka. Zdá sa vám, že by sa to u vás stať nikdy nemohlo? Poviem vám ako na to. :)

Dlhé zaspávanie batoliat trápi mnoho rodičov. V živote dieťatka medzi 1-5 rokom sa totiž deje mnoho nových vecí, ktoré menia jeho potreby spánku aj aktivít. Podľa niektorých výskumov práve v tomto veku do spánku a zaspávania najviac zasahuje prostredie a povaha detí. Hlbšie sa o povahách a štýloch uspávania ale aj o zaujímavostiach, ktoré už o spánku detí vieme, rozpisujem v knihe BATOLE

V nasledujúcich riadkoch vám ale ponúkam pár dôležitých indícií, ktoré by vám mohli pomôcť už teraz.

1. Obmedziť rušiče spánku

Televízia, mobilné telefóny, tablety. Elektronika a umelé svetlo s naším biorytmom dokážu poriadne zamávať. Môžu spôsobovať nespavosť, vyčerpanie a problém s dlhým zaspávaním. A u detí dvojnásobne. Nedokážu si poradiť s nadbytkom svetla, nemajú ešte obľúbené rituály, ktoré by samy využili, aby na chvíľku očistili hlavu od veľkého množstva podnetov.

Ak máte citlivé dieťatko alebo dieťatko, ktoré je mladšie ako 4 roky a sleduje videá pravidelne každý deň cez deň alebo večer, môže to byť jeden z hlavných dôvodov jeho dlhšieho zaspávania, nočných mor, nočných besov, plače, budenia, nočného bdenia alebo nepokojného až agresívneho správanie cez deň. Pokiaľ vaše dieťatko každý deň videá sleduje, skúste tento zvyk jednoducho na niekoľko dní úplne vynechať a pozorovať čo sa bude pozerať.

Problémom nie je keď sa občas dieťa pozrie na video, ale to, keď sa pozerá denne a minimálne 40 minút. Problémom býva aj to, ak sa takto na videá pozerá dieťatko, ktoré ešte nie je zrelé, najčastejšie do troch rokov, keď ešte spoznáva reálny svet okolo seba.

Sledovanie obrazoviek je vec, ktorú môžete skúsiť zmeniť hneď teraz a overiť si, či vám práve doba a početnosť strávená pri blikajúcich obrázkoch nevstupuje do pokojného spánku a zaspávania. (Odporúčam skúsiť minimálne po dobu troch týždňov).

Namiesto toho sa obklopte omaľovánkami, knihami, tvorivými hrami a skladačkami podľa obľuby a veku dieťatka. Prípadne v čase keď dieťa sledovalo TV, vyrazte von na prechádzku.

2. Podporiť prirodzený biorytmus

Trvá vaše uspávanie veľmi dlho? Máte pocit, že dieťatko má veľmi veľa nespracovanej energie? Jednou zo skvelých pomôcok môže byť podvečerná prechádzka.

Dieťa na čerstvom vzduchu nasýti hlavu podnetmi, pustí von nahromadenú energiu a navyše jeho telo dostáva prirodzený signál, že ubúda slnečné žiarenie a telo sa môže pripraviť na spomaľovanie a spánok.

Ak máte pocit, že večerné uspávanie je ovplyvnené denný spánkom, vyskúšať tiež môžete prechádzku hneď ráno po prebudení a raňajkách. Podľa výskumov už 30 minút na rannom prirodzenom svetle pomáha telu harmonizovať vnútorný biorytmus a zvládnuť zmeny v spánku a uspávaní. 

3. Zapojte rytmiku a upokojenie

Pesničky, pohupovanie , rozprávanie, hudba, tanec. To všetko kedysi patrilo k nenahraditeľnej očiste každodenného života. Cestovateľka Anička mi kedysi v rozhovore opisovala, že sa jej indonézske deti zdajú pokojnejšie a pomalšie. Potom si všimla, že si celý deň tak nejako všetci plávajú na vlnách pohybu, piesní a rozprávaní a samozrejme kontaktu. Skvelá kombinácia na upokojenie.

Rozprávajte sa spolu o tele a únave

Nedávno som sa rozprávala s jednou pani učiteľkou, ktorá už vyše dvadsať rokov popoludní uspáva cez dvadsať detí. „Mám pocit, že sú deti stále rýchlejšie. Ich malé hlavičky sú úplne preplnené a nevedia zastaviť. Robím s nimi rôzne cvičenia. Učím ich, ako spoznať ťažkú unavenú nožičku, ručičku… Púšťam im relaxačnú hudbu a veľa čítam. Zatiaľ sa mi podarilo postupne uspať aj tých najväčších nespavcov.“

Skúste napríklad rozprávku o unavenom telíčku, ktorú nájdete v knihe Rozprávkovanie pres pokojné spinkanie (zvládnu už aj dvojročné deti). Môžete to brať ako večerné cvičenie a večer spolu skúmať známky únavy na tele.

Popisujte dieťatku, ako sa cítite, keď ste unavení

Pýtajte sa ho, ako sa cíti jeho telo

Môžete sa na chvíľku stať jeho ručičkou či nožičkou, očičkami a rozprávať mu, čo všetko ručička zvládla a ako sa cíti.

     4. Aspoň pár minút za deň len buďme

Večer a noc bol pre ľudí vždy čas stretávania, rozprávania. Čas rôznych rituálov. Večer už nebolo svetlo a práca sa preto odložila do druhého dňa. Skúsme to s deťmi podobne.

 Sadnúť si, spomaliť a rozprávať si rozprávky či príbehy. Spísala som pre vás knižku, v ktorej nájdete aj návod, ako si tvoriť rozprávky podľa situácií, ktoré so spánkom riešite. V prvej časti nájdete inšpiráciu, celkom 23 - rozprávky, riekanky a básničky. Všetky v sebe nesú slová upokojenia, lásky, blízkosti a vnímania pocitu tela. Navodzujú príjemné pocity zo spomalenia a spánku. Vydajte sa s nami do sveta fantázie, ktorý pomáha zvládať aj tie navonok najzložitejšie situácie.

„Nechaj ho plakať,“ počujú niekedy zúfalí rodičia vo svojom okolí, ak má bábätko nepokojný spánok. Niekoľko desaťročí výskumu a praxe ale ukazujú, že metóda vyplakania bol najväčší omyl minulosti.

Poďme sa na túto metódu pozrieť bližšie. Popíšem vám šesť dôležitých dôvodov prečo môže byť nebezpečná a mala by sa prestať odporúčať.

Vznikla v čase keď sme nevedeli takmer nič o vývoji bábätiek a ich fyziológii spánku

Prvým veľkým propagátorom metódy nechať bábätko plakať bez odozvy až do zaspania bol v 19. storočí Emmet Holt. Radil rodičom nebozkávať svoje deti a nebyť s nimi v príliš blízkom kontakte. Vraj, aby sa naučili žiť v drsnom svete. Z jeho života môžete zistiť, že mal ťažké traumatizujúce detstvo a zrejme sám lásku nepoznal. Svoje metódy nemal podložené ničím okrem svojho presvedčenia.

V súčasnosti máme mnoho výskumov potvrdzujúcich, že fyzický kontakt, náruč, odpovedanie na plač bábätka pomáha bábätku rásť po fyziologickej i psychickej stránke. Naopak bábätká deprivované nedostatkom dotyku a pozornosti môžu trpieť pomalším vývojom, chronickými chorobami a psychickými problémami.

Veľmi obľúbeným spánkovým radcom sa v 20. storočí stal tiež Ferber. Jeho metóda doslova "zľudovela" pod názvom ferberizácia. Ferberizácia sa objavuje v mnohých amerických seriáloch a filmoch a je založená na postupnom opúšťaní plačúceho bábätka. Dodnes sa jeho rady vyskytujú vo väčšine príručiek o spánku bábätiek. O pár rokov neskôr Ferber vyhlásil, že sa v niečom mýlil:

• Ako uviedol, podľa najnovších poznatkov potrebujú bábätká menej spánku ako kedysi on predpokladal a odporúčal
• Určite by vraj už pridal mnoho iných rád
• Neodporúčal by už nechať bábätká plakať tak dlho osamote
• Zdôraznil, že metóda nie je vhodná pre každé bábätko ako si kedysi myslel

A zase sa pri ňom dostáváme k rovnakému záveru – aj jeho metóda vznikla na základe presvedčenia a bohužiaľ s nedostatkom informácií o vývoji spánku detí a ich rozmanitosti.

Metóda úplne popiera evolučné predpoklady pre prežitie ľudského mláďaťa

Ľudské mláďa je najnevyzretejšie mláďa zo skupiny cicavcov. Okrem toho je tiež vôbec najdlhšie závislé od starostlivosti rodičov. Bábätko sa nedokáže po narodení prichytiť rodičov a niesť sa na jeho chrbte alebo hrudi, aby bolo v bezpečí. Zároveň nedokáže dlhé hodiny prežiť bez kŕmenia v hniezde ako iní cicavce.

Potrebuje mať svojich opatrovateľov nablízku, aby sa mohol kŕmiť ako potrebuje a aby mohli reagovať na možné ohrozenia. Plač a volanie rodičov je prvé mesiace jeho najzásadnejšia forma komunikácie a signalizácie pocitu strachu, neistoty, nebezpečenstva, hladu, osamotenia, únavy...

Rodičia sa učia postupne rôznych plačom porozumieť a rôzne na nich reagovať. Metóda vyplakania neučí rodičov dôležitému neverbálnemu napojeniu zásadnému k ochrane bábätka, ale učí ich ignorovať a byť imúnnymi voči plaču bábätka.

V krajine, kde je vyplakanie považované stále za normálne a je najčastejšie odporúčané spoločne s metódou kontrolovaného plaču (USA) sa neprejavujú roky tejto praxe na lepšom spánku populácie, naopak:

Za posledných 10 rokov sa v USA podľa dát Centra prevencie a kontroly chorôb zvýšilo podávanie umelého melatonínu deťom o celých 530%! U dospelých sa používanie tohto doplnku na spánok za posledné tri roky zvýšilo o 150%. Lekári varujú pred nebezpečenstvom nadmerného podávania umelého melatonínu u detí, pretože nemáme dostatok informácií o dlhodobom vplyve tohto prípravku na vývoj dieťaťa.

USA navyše patria medzi krajiny s najvyššou úmrtnosťou bábätiek na SIDS. Práve nočný spánok bábätiek, v inej miestnosti ako spia rodičia, je považovaný za jedno z rizík SIDS. Pri odporúčaní metód vyplakania je často kladený dôraz na samostatný spánok bábätiek.

USA tiež patria dlhodobo ku krajinám s najvyšším výskytom depresií u detí a porúch správania. Vo väčšine amerických výskumov priemerne 20-30% rodičov považuje spánok svojho dieťaťa za problém. Krajiny, v ktorých sa nevyskytuje spánkový tréning alebo je bežná prax uspávania, rodičia menej často popisujú spánok detí ako problematický (India, Japonsko, Vietnam, Švédsko, Česká Republika…).

Veľký tlak na samostatný spánok bábätiek sa zatiaľ v histórii USA neukázal ako prevencia budúcich problémov detí a dospelých so spánkom, naopak. Veľký tlak na celonočný a samostatný spánok od prvých mesiacov života dieťaťa vedie k nadmernému užívaniu umělých prípravkov, ktoré sú pre deti ohrozujúce.

Táto metóda úplne ignoruje fyziológiu spánku bábätiek, ich rôznorodosť, individuálny kontext v rodinách a skutočné príčiny, ktoré sa môžu za nepokojným spánkom skrývať.

Spánok bábätiek sa neustále premieňa. Má naň vplyv mnoho faktorov od trajektórie ich psychomotorického vývoja až po povahu a situáciu v rodine a zdraví dieťaťa. Ani jedno zo spomínaného nie je menej dôležité. V niektorých rodinách môže za nepokojným spánkom bábätka byť zdravotný problém, v inej neprimerané očakávaniam, v ďalších disharmóniach biorytmu, alebo prípadne aj psychické problémy na strane rodičov, konflikty či stres. Ignorácia týchto súvislostí môže byť z dlhodobého hľadiska veľmi nebezpečná.

Ide o rýchle stresujúce "riešenie" bez preukázateľne dlhodobého efektu na spánok dieťaťa namiesto skutočnej podpory unavených rodičov a hľadanie príčin nepokojného spánku.

Už v niekoľkých výskumoch sa pri porovnávaní rôznych metód (vyplakaní, kontrolovaný plač a uspávaní bez spánkového tréningu) z dlhodobého hľadiska nepreukázalo, že by spánkový tréning vykazoval dlhodobo u detí lepší spánok alebo správanie detí.

Jedna austrálska štúdia medzi 328 rodičmi a ich 7 mesačnými bábätkami skúmala aký dlhodobý efekt bude mať kontrolovaný plač na spánok bábätiek. Po dvoch mesiacoch od spánkového tréningu viac ako polovica rodičov uviedla, že sa spánok opäť zhoršil.

Každé dieťa a rodina sú iné a v súčasnosti máme už mnoho možností a informácií o spánku bábätiek, ktorými môžeme pomôcť unaveným rodičom.

Zaujímavé je, že v mnohých rôznych výskumoch o spánku bábätiek sa okrem iného okrajovo dozviete napríklad to, že väčšina rodičov uviedla, že už len možnosť sa o spánku svojho dieťaťa s niekým porozprávať, im pomohla k riešeniu.

Za ďalší zásadný posun v ich spánku považovali rodičia aj informácie o fyziológii spánku detí a rôznorodých vývojových zmenách zasahujúcich do spánku. Dlhodobo prospešné je tiež spoločné zdieľanie rodičov bez strachu z odsúdenia alebo nevyžiadaných rád.

Mnohé už vieme o rôznych chronotypoch detí, pozitívnom účinku večerných rituálov, pravidelných masáží alebo rozdelení starostlivosti medzi oboch rodičov.

ZÁVEROM…

🧶 Nikdy neodsudzujem rozhodnutie rodičov, ktorí zo zúfalstva skúšajú metódu vyplakania. Veľkú vinu nesie spoločnosť (tlak na výkon, rýchle riešenia, prehliadanie únavy rodičov, zameranie na konzum namiesto podporu rodiny a medzigeneračných vzťahov) a odborníci, ktorí ju unaveným rodičom odporúčajú napriek tomu, že už vieme ako môže ublížiť nielen bábätkám ale aj samotným rodičom.

🧶Áno, každý sme iní a inak nás ovplyvňujú situácie v detstve. Niekto zvládne vyplakanie bez vedomej spomienky pre iného môže úplne zmeniť jeho vzťah k spánku aj v dospelosti (veľa rodičov mi rozpráva o svojom strachu z noci, ktorý sa s nimi vezie až do dospelosti).

🧶 Stratený pocit bezpečia sa dá znovu vybudovať starostlivosťou, láskou a blízkosťou.

🧶 V súčasnosti už máme dosť informácií na to aby sme sa posunuli ďalej a túto metódu úplne vyškrtli z rodičovskej praxe, odbornej debaty i odporúčania.

Niekedy z nás tie slová/vety vypadnú náhodou. Často môžu byť ukryté v našom podvedomí z nášho vlastného detstva. Alebo nám napadnú v situácii, keď sme unavení a nervózni. Strašenie a vyhrážanie pred spaním neprináša pozitívny vzťah k spánku. Aké sú niektoré z tých nešťastných viet, ktoré môžu dieťaťu skôr ublížiť ako im pomôcť spať a ako ich môžeme pretvoriť.

1. „AK NEBUDEŠ SPAŤ, PRÍDE VEĽKÝ ĽEV (STRAŠIDLO, MEDVEĎ…)“ ALEBO „OKAMŽITE DO POSTELE INAK PRÍDE ČERT A ZOBERIE ŤA.“

Jeden z našich najčastejších „pomocníkov“ býva strašenie. Bohužiaľ je to dôkazom toho, že si nevieme rady a skúšame skratky, pomocou ktorých chceme čo najrýchlejšie dosiahnuť náš cieľ. Deti ale skratky nepoznajú. Nesú si k nám rodičom veľkú dôveru a naše slová berú vážne, veria nám. Majú navyše neskutočne bujnú fantáziu. Často nerozlišujú medzi rozprávkovým svetom a svetom reálnym. Vďaka tejto fantázii môžu rozvíjať svoju kreativitu.

Pokiaľ ale ich fantáziu zneužijeme na strašenie, môže to byť nebezpečné. Niektoré deti spia navyše horšie kvôli obavám, že na nich niekto vyskočí spod postele. Iné potom v noci utekajú za rodičmi. A niektoré okamžite zaspia, keď ich postrašíte, ale dôsledky sa môžu objaviť inokedy. Napríklad vo forme desivých snov alebo odmietania zaspať aj napriek únave.

Skôr než strašenie skúste prísť na príčinu toho, prečo dieťa nemôže zaspať. A večer rozprávať rozprávku o vílach v oblakoch, ktoré deťom posielajú rozprávky hneď, ako zatvoria očká. Alebo o hviezdičke, ktorá na oblohe stráži ich sny. Pomôžete tak budovať ich pozitívny prístup k životu.

2. „UŽ NEOTRAVUJ A SPI.“

Možno to niekomu znie neškodne. Veď len opisujeme svoje pocity dieťaťu. V tej vete sa ale skrýva oveľa viac. Dieťa si nedalo za cieľ vás otravovať. Z nejakého dôvodu nedokáže zaspať a jedným takým dôvodom býva často to, že chce byť s vami. Ak dostane signál, že jeho túžba po rodičoch ich otravuje, nie je to príliš dobrá správa pre jeho myseľ. Jeho vnímanie je oveľa silnejšie, než si myslíme. Aj keď to v tej chvíli nemyslíme nijako vážne.

Je normálne, že nás občas dovedie únava a vyčerpanie alebo starosti všedného dňa k slovám, ktoré by sme inak nepovedali. Čo s tým? Ak už niečo také povieme, skúsme prepnúť a premeniť vetu takto: „Neotravuješ ma miláčik, som len nervózna pretože som unavená. Poď pritúlime sa a zhlboka sa nadýchneme a vydýchnete a naberieme nové myšlienky.” (Takou premenou im dávame navyše poznanie ako samy môžu pracovať s nepríjemnými myšlienkami).

Ďalšia možnosť je predvídanie. Cítite, že sa vaša nervozita stupňuje? Ak už ste s uspávaním na pokraji síl, vymeňte sa na chvíľu s partnerom. Alebo sa s dieťaťom ešte chvíľu ticho hrajte. Niekedy sa upneme na myšlienku „Musia teraz spať“ tak veľmi, že svojim vnútorným nepokojom, ktorý vyžarujeme, uspávanie zbytočne predlžujeme. Otvorte si okno, pozrite sa spoločne z okna, urobte si čaj… A potom to spoločne skúste znova.

3. „MUSÍŠ ÍSŤ SPAŤ.“ "SPI UŽ."

Nefunguje to ani na nás, prečo by malo na deti? Zaspali ste niekedy na rozkaz? Dokonca ani keď si to samy rozkážeme, nemôžeme často zaspať. Máme v hlave, „musím spať“ a ten tlak nám paradoxne spať nedovolí. Rozkaz môže mať navyše u detí opačný efekt. Často chcú dokázať, že tiež môžu o niečom rozhodnúť. Alebo jednoducho, rovnako ako my, nedokážu zavrieť oči a spať už len preto, že sme to povedali a musí to byť hneď.

Skúste tento príkaz nahradiť, napríklad ponukou: „Poď, pôjdeme si oddýchnuť. Budeme sa rozprávať, čítať, spievať, zahráme si hru, v akých pelechoch si zvieratká lebedia.“

4. „AK NEBUDEŠ SPAŤ, NIKAM ZAJTRA NEPÔJDEME.“

Vyhrážanie nemá nikdy dlhodobý účinok. Je to negatívna emócia, ktorá rovnako tak aj pôsobí. Áno vďaka energii zo spánku sa nám cez deň lepšie zvládajú výzvy aj výlety a dobrodružstvá. V takom prípade môžeme skúsiť toto: „Zajtra nás čaká krásny výlet. Uložíme spoločne nožičky a ručičky, aby zvládli všetko objavovať. Budem ti rozprávať čo nás čaká.“

5. „SPI, ALEBO ZHASNEM SVETLO A IDEM PREČ.“

Počuli ste túto vetu v detstve? Mnohí z nás áno. Mnoho rodičov napadne ako prvá keď cítia napätie a stres alebo nervozitu z toho, že dieťa ešte nespí. Tma je ale v určitom veku pre deti stále väčším strašiakom. Poďme túto vetu raz a navždy pošliapať do hlbín histórie a zabudnúť na ňu.

Keď už je zhasnuté, majú aspoň pocit bezpečia, že sme pri nich a budeme tam minimálne dovtedy, kým zaspia. Pokiaľ im povieme, že zhasneme a navyše v tej tme zostanú úplne samotné, môžeme im spôsobiť skutočný stres. A často sa potom stáva, že sa deti v noci budia, aby skontrolovali, či sme tam a či je všetko v poriadku. Pokiaľ spí vaše dieťa vo svojej izbe, radšej mu nájdite motiváciu, prečo sa tmy nebáť. „Hviezdičky ťa ochránia. Pozri sa, ako svieti. Môžeme ich spoločne počítať.“ Alebo: „Na oblohe žije spánková princezná, ktorá ti celú noc bude posielať krásne rozprávky. Zavri očká a skús si ju predstaviť. Ako vyzerá?“

Slová sú pre deti mocnejšie ako sa nám môže zdať. Majú skvelú fantáziu. Aj vďaka tomu im dokážeme slovami stvoriť krásne sny, ale aj nočné mory. Je to iba na nás.